Gotický rímskokatolícky Kostol sv. Bartolomeja Apoštola

Patrí medzi najstaršie kostoly v Šariši. Jeho nesporné architektonické a umelecko-historické kvality boli premetom záujmu pamiatkárov už od 19. storočia.

Kostol bol postavený niekedy v 2. polovici 14. storočia, pravdepodobne na mieste staršieho murovaného objektu, o ktorom sa v listine z roku 1355 tvrdí, že existoval už v roku 1325. Fundátorom kostola mohol byť šľachtic Mikuláš z Perína, spomínaný v listine z roku 1355, resp. niektorý z jeho potomkov.

Veriaci si svoj kostol postavili na miernom návrší uprostred obce, aby sa stal jej dominantou. Z jeho pôvodného vybavenia sa až do súčasnosti zachovali dve nesmierne vzácne pamiatky. Prvou je kamenná, jeden meter vysoká krstiteľnica s polygonálnou nohou a oblou kupou, do ktorej je vytesaný torjpásový vlys. V kostole je dnes umiestnená na južnej strane svätyne.

Druhou umelecko-historickou pamiatkou je drevená polychrómovaná plastika Madony, ktorá vznikla v rokoch 1370-1380, zrejme ako súčasť pôvodného základného vybavenia novovzniknutého kostola. Súpis pamiatok na Slovensku ju predstavuje ako „gotickú madonu typu toporeckej madony, značne premaľovanú a čiastočne barokovo prerezanú“. V roku 1980 bola plastika reštaurovaná na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave a v súčasnosti ju Šarišské múzeum vystavuje na historickej Radnici v Bardejove. Kostol v Richvalde upravovali okolo roku 1477.
Už vtedy to bol jednoloďový gotický kostol s dlhým, polygonálne uzavretým presbytériom a predstavanou západnou vežou, do ktorej bol umiestnený dodnes existujúci zvon. V presbytériu sa zachovala aj gotická rebrová klenba a na jeho južnej stene gotické sedílie so sedlovým zakončením, Na severnej strane presbytéria sa do súčasnosti uchovalo vzácne kamenné pastofórium s fiálami.
Táto ozdobná schránka slúžila v stredoveku na prechovávanie Oltárne Sviatosti. Jej liturgický význam dočasne zanikol po Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý nariadil, aby sa sviatostné Telo Pána ukladalo do svätostánku v strednej časti oltára. Pastofórium v Richvalde predstavuje jeden z dvoch základných typov svätostánkov, ktoré sa na Slovenksu zachovali. Je vyhĺbené v múre.

Ďalšie pamiatky zo stavebnej etapy kostola na konci 15. storočia sa zachovali v jeho lodi. Na jej južnej strane je gotický portál s prútom s hruškovou profiláciou a na západnej strane v podveží lomený portál s okosením, ktorý má navyše pôvodné gotické dvere s kovaním v podobe cezmínových listov, tzv. fleuronetov. Pravdepodobne ešte pred vznikom reformácie, na začiatku 16. storočia, bola na severnej strane kostola pristavaná sakristia. Nástup reformácie a spravovanie kostola evanjelikmi od 2. tretiny 16. storočia až do roku 1715 sa na jeho architektúre výraznejšie neprejavili, menšie zmeny nastali len v zariadení interiéru.
Z obdobia okolo roku 1700 pochádza napr. renesančno-manieristická kazateľnica s obrazmi evanjelistov na polygonálnom rečništi a s Desatorom na zvukovej strieške. Nová etapa v architektonickom vývoji a vo vybavení kostola sa začala v roku 1715, keď v dôsledku protireformačného tlaku prišiel tento objekt definitívne do rúk miestnych katolíkov. V 1. polovici 18. storočia bola zhotovená vzácna monštrancia, ktorej výzdobu tvoria plastiky Boha Otca a okrídlených serafínov, obklopujúce srdcovitú lunulovú schránku. Dedikačný nápis na pozlátenom kalichu so šesťlistovou nohou prezrádza, že súčasťou kostolného mobiliára sa stal v roku 1738.
Omšové rúcho z bieleho spišského plátna, ktoré uchováva Šarišské múzeum, sa v kostole používalo tiež v 18. storočí. V tom istom období došlo aj k barokizácii veže a úprave kostolných fasád.
Koncom 19. storočia boli v kostole vymenené staré barokové oltáre za novšie neogotické. Dnes z týchto pamiatok zostal v kostole iba hlavný oltár. Osem plastík z bočných oltárov boli vyradené, uložené sú dnes vo fondoch bardejovského Šarišského múzea.